Spoznajte desať unikátnych a rozkošných psích plemien, ktoré pochádzajú z Japonska

Pôvod japonských psích plemien sa datuje tisícky rokov do minulosti. Po stáročia krížení a šľachtení sa všeobecne uznáva šesť plemien ako pôvodne pochádzajúcich z Japonska. Súhrnne dostali meno Nihon-ken. Sú to: Shiba Inu, Kishu Ken, Shikoku Ken, Hokkaido Ken, Kai Ken a Akita Inu. Západným vplyvom sa v Japonsku udomácnili aj iné plemená, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tamojších domácností.

Ľudia a psy zdieľajú históriu minimálne 15-tisíc rokov. To je obdobie, keď obyvatelia východnej Ázie začali domestikovať vlkov. Počas japonskej prehistorickej éry Jomon, ktorá trvala od roku 14-tisíc p. n. l. až do približne roku 900 p. n. l., boli ľudia najmä lovci a zberači. Chovali šteňatá vlkov, spoliehajúc sa na to, že im poskytnú spoločnosť, ochranu a pomoc, keďže psy sú oveľa lepšie pri love diviakov ako ľudia. Keď obyvateľstvo migrovalo z Kórejského polostrova a Číny, dochádzalo ku kríženiu psích plemien. Menil sa vzťah človeka a psa. V 16. storočí Japonský klub Kennel vyhlásil, že mať psa bolo znakom bohatstva a moci. Zvieratká ako japonský španiel sa stali obľúbenými darčekmi a výstavnými psami pozdĺž obchodnej Hodvábnej cesty. Progres v šľachtení ustal po tom, čo sa Japonsko do značnej miery na viac ako dvesto rokov v oblasti obchodu a cestovania uzavrelo. Obdobie izolacionistickej zahraničnej politiky Sakoku počas éry Edo, ktoré trvalo od roku 1635 do roku 1854, poskytlo pôvodným japonským plemenám možnosť sa naplno rozvinúť bez vplyvu západných plemien.

Po skončení systému Sakoku západné psie plemená prakticky zaplavili Japonsko. Mestá poskytovali mnoho psov na predaj, ktoré sa neskôr medzi sebou krížili. To sa však netýkalo vidieka, kde si poľovníci a farmári držali svojich psov od tohto trendu, čím si ich psy zachovali pôvodnú líniu japonských plemien, ktoré poznáme dodnes. Keď skončila prvá svetová vojna, japonská ekonomika sa prepadla a Japonci znovu objavili japonskú hrdosť. V tomto období vznikla aj Nihon Ken Hozonkai (Japonská spoločnosť na ochranu psov). Spoločnosť si od roku 1928 dala za cieľ zachovať a podporiť šesť pôvodných japonských plemien psov. V roku 1930 kynológ Haruo Isogai napísal štúdiu venujúcu sa histórii japonských plemien a dal psom hromadné pomenovanie Nihon-ken. Do tejto skupiny psov patrí: Shiba Inu, Kishu Ken, Shikoku Ken, Hokkaido Ken, Kai Ken a Akita Inu. V posledných rokoch štúdie našli fascinujúce podobnosti medzi japonskými plemenami psov, ktoré ich spájali a odlišovali od západných plemien. Japonské plemená majú zahnuté chvosty, špicaté uši a úzke ňufáky s nadýchanou srsťou. Ich úlohou je chrániť. Lásku a pozornosť venujú svojim majiteľom s nadšením, ale často sa majú na pozore pred neznámymi ľuďmi a inými psami. Poďme sa bližšie pozrieť a predstaviť si špecifické japonské plemená psov, ktoré majú často označenie „inu“ alebo „ken“ (obe slová znamenajú v japončine pes).

Akita Inu má pôvod v regióne Odate, v prefektúre Akita a patrí do rodiny špicov. Býval loveckým psom kvôli lojalite a jemnému charakteru. Je ideálnym do chladného počasia pre hrubú a dlhú dvojitú srsť. V ére Edo bolo plemeno považované za bojové. Je prvým japonským psím plemenom, ktoré bolo označené ako japonský špeciálny prírodný poklad. V roku 1932 sa popularita plemena zvýšila so psíkom Hachiko, o ktorom bol napísaný článok v novinách. Psík verne sprevádzal svojho majiteľa, profesora Hidesaburo Uena, každý deň do práce a z práce na železničnú stanicu Shibuya. V roku 1925 profesor náhle zomrel, ale Hachiko neprestal svojho majiteľa čakať na stanici, dúfajúc, že sa raz konečne objaví. Čakal naňho neuveriteľných 11 rokov. Japonsko bolo dojaté lojalitou a vernosťou psíka Hachiko. Príbeh sa rozšíril medzi domácich až tak, že na počesť Hachiko bola postavená socha priamo pred stanicou Shibuya. Dnes je jedným z najznámejších miest v Tokiu. Medzinárodný úspech si Akita Inu získal filmom Hachi: A Dog’s Tale z roku 2009 s Richardom Gereom v hlavnej úlohe. Ukázalo sa, že západných divákov príbeh dojal rovnako ako Japoncov v 30. rokoch minulého storočia. Akita Inu je strakatý s červenou, plavou a bielou srsťou, mackovitou stavbou tváre a mohutnou postavou. Zamieňa sa so Shiba Inu, ale ten je dvakrát menší. Akita Inu môže vážiť od 32 do 45 kg, veľkosť má 61 až 71 cm a dožíva sa 10 až 13 rokov. Ide o dominantné psy, ktoré nedobre vychádzajú s inými psami rovnakého pohlavia, sú však priateľské k deťom.

Pri Hokkaido Inu sa predpokladá, že má staršiu krvnú líniu v porovnaní s inými japonskými plemenami. Pochádza z 12. storočia. V roku 1937 získal Ministerstvom školstva označenie „vzácne plemeno chránené zákonom“. Pochádza z najsevernejšieho ostrova Japonska, má hrubšiu srsť, väčšie labky a menšie uši, ktoré mu pomáhajú zvládnuť mráz. Väčšinou je známy v bielej farbe, jeho srsť však môže byť aj červená, čierna, strakatá či vlčia sivá. Na začiatku 20. storočia sa využíval aj ako lavínový pes. Vyznačuje sa inteligenciou, silou, túžbou chrániť a oddanosťou. Pôvodne bol vyšľachtený ako lovecký pes, schopný chytiť diviaky či malé medvede. Lovecká povaha je dodnes viditeľná silou a agresivitou voči iným psom. K svojmu majiteľovi si však vytvára silné priateľské puto a vyžaduje si veľa pozornosti a pohybu. Vážia približne 20 kg. Merajú 46 až 52 cm a dožívajú sa 12 až 15 rokov. Plemeno Hokkaido Inu je mimo Japonska veľmi vzácne chované. Na Hokkaide sa na jeho počesť každoročne koná psia šou, v ktorej účinkuje 100 psíkov tohto plemena. Záujem o plemeno sa v Japonsku zvýšil po tom, čo sa biely Hokkaido Inu objavil v reklame pre banku Softbank.  

Kai Ken je jedným z najvýraznejších a najvzácnejších pôvodných japonských plemien. Je ľahké rozoznať ho pre farbu srsti, za ktorú dostal od Japoncov aj iné pomenovanie: Tora Inu – tigrí pes. K človeku sa pridal prirodzene. Aj tento druh bol vyšľachtený na lov divej zveri, ako sú diviaky, jelene a vtáky. Keďže plemeno pochádza z japonských horských oblastí prefektúry Yamanashi, ide o rýchleho psa s dobre vyvinutými svalmi. Je neuveriteľne inteligentný, rýchlo sa učí a má tendenciu byť nezávislý, hoci rád stojí po boku svojich pánov. Vzhľadom na jeho šľachtenie je Kai Ken veľmi aktívnym psom s loveckými inštinktmi. V Japonsku je plemeno chované veľmi vzácne a hrozí jeho vymiznutie. Váži 4 až 9 kg a meria 33 až 43 centimetrov. Dožíva sa 12 až 15 rokov.

Ďalším druhom pôvodného japonského psieho plemena je Kishu Ken, ktorý pochádza z regiónu Kyushu na juhu Japonska. Ide o loveckého psa s prevažne bielou srsťou so zameraním na chytanie diviakov a jeleňov, keď bol využívaný najmä v prefektúrach Mie a Wakayama. Dodnes ho niektorí majitelia využívajú na lov diviakov. Vyznačuje sa vzácnosťou, ale vďaka chovateľským klubom sa v Japonsku jeho počet rozrastá, mimo Japonska je málo chovaný. Tieto psy sú tichými a samotárskymi povahami. Japonská legenda hovorí, že toto plemeno je priamy potomok vlka, keď ho človek získal ako dar od nebies, keď pomohol ošetriť zraneného vlka. Je inteligentný, vyznačuje sa odvahou a nezávislosťou. Je impulzívnejší a naivnejší ako iné japonské plemená psov. Má silný, prirodzený lovecký inštinkt, preto by nemal ostať sám s menšími domácimi zvieratami. Rovnako tak nemá rád inú zvieraciu spoločnosť. Miluje pohyb a voľnosť. Môže vážiť od 14 do 27 kg, meria 43 až 55 cm. Dožíva sa 11 až 13 rokov.

Nepochybne najpopulárnejším druhom je Shiba Inu, ktorý je považovaný za japonský národný poklad. Mnohé psíky sa stali senzáciou Instagramu alebo YouTube. Shiba je najmenším z rodiny špicov v Japonsku. Má malé špicaté uši a zatočený chvost. Jeho srsť je v odtieňoch červenej, medenej či čiernej farby. Predkovia plemena sprevádzali prvých prisťahovalcov do Japonska už v roku 7-tisíc p. n. l. Shiba Inu je pravdepodobne výsledkom šľachtenia medzi domácimi plemenami psov a psami, ktoré prišli do Japonska so skupinou prisťahovalcov v roku 300 p. n. l. Pôvodne sa používali ako poľovnícke psy. Svojou malou veľkosťou boli výborné na chytanie vtákov a malej zveri v kríkoch. Shiba znamená v japončine drevina, takže je možné, že názov pochádza od kôry stromu. Pred druhou svetovou vojnou existovali tri typy plemena: Mino, Sanin a Shinshu, pomenované podľa oblastí, z ktorých pochádzajú. Všetky tri druhy prispeli k dnešnému plemenu. Druhá svetová vojna spôsobila, že takmer vymizol. Väčšina zomrela pri náletoch počas vojny alebo po vojne na psinku, vysoko nákazlivú infekciu psov. Chovateľské kluby, ktoré pokračovali vo svojich funkciách po vojne, pomohli plemenu vrátiť sa späť. K tomuto plemenu sa viaže zaujímavý príbeh.

V roku 2004 zasiahlo dedinu Yamakoshi v Japonsku zemetrasenie. Keď sa rodinný dom zrútil, fenka menom Mari sa pustila do záchrannej akcie, aby našla svoje šteniatka a svojho majiteľa. Keď našla svoje šteniatka, umiestnila ich na bezpečné miesto a hľadala pána. Toho našla uväzneného pod spadnutou skriňou. Podarilo sa jej staršieho majiteľa vyslobodiť a nakoniec bol z oblasti evakuovaný vrtuľníkom. Svoju milovanú Mari a šteniatka musel na dva týždne opustiť. Keď sa vrátil, zistil, že všetci naňho živí čakajú. Príbeh bol námetom pre japonský film A Tale Of Mari And Her Three Puppies. Svojou povahou je Shiba Inu viac mačka ako pes. Sú to nezávislé psy, ktoré sa ťažko trénujú. Trávia veľa času svojou úpravou a bývajú mimoriadne čistotné. Vážia 7 až 10 kg, merajú 33 až 45 centimetrov a dožívajú sa 13 až 16 rokov. Sú skvelými spoločníkmi pre introvertov, keďže sa vyznačujú tichom.

Posledným zo skupiny pôvodných japonských plemien je Shikoku Ken, niekde známy ako Kochi Ken. Je pomenovaný podľa ostrova pri juhovýchodnom pobreží Japonska, z ktorého pochádza. Nie je divu, že aj tieto psy boli chované na lov zveri, ako sú diviaky. Vyzerajú ako malí vlci. Hoci ide o stredne veľkých psov, majú veľa energie a sú neuveriteľne atletické. Srsť psíka môže byť sezamová, červená, čierna, biela alebo krémová. Shikoku Ken má tendenciu byť nezávislým a hravým psom. Nie sú to tvrdohlavé psy a voči ostatným sú priateľské. Váži 15 až 20 kg, meria 43 až 53 cm a dožíva sa 10 až 12 rokov.

Ďalšie japonské plemená psov

Špice všetkých typov sú známe usmiatymi tvárami, špicatými ušami a zakrúteným chvostom. Snehobiely japonský špic má huňatú srsť, ktorú zhadzuje dvakrát do roka. Vznikol krížením nemeckého a sibírskeho špica v 20. rokoch minulého storočia, proces šľachtenia sa skončil v roku 1948. Sú to prítulné a hravé zvieratká, ktoré radi bláznia, ale vedia aj oddychovať. Psík má 5 až 10 kg a meria 30 až 38 cm a dožíva sa 12 až 14 rokov. Najväčšie japonské plemeno je japonský mastif alebo po japonsky Tosa Inu. Ide o loveckého a bojového psa, ktorý vznikol v 19. storočí krížením buldoga, mastifa, nemeckého krátkosrstého stavača a nemeckej dogy. Dnes je to však psík s priateľskou povahou. Japonský mastif má krátku srsť červenej, plavej či hnedej farby, s hnedým či čiernym ňufákom. Psy sú citlivé, lojálne a tiché. Sú vynikajúcimi strážnymi psami a dobre sa znášajú s deťmi. Vážia 31 až 61 kg, merajú 62 až 82 cm a dožívajú sa 10 až 12 rokov.

Do skupiny malých psíkov s mačacou povahou patrí malý, ušľachtilý pes: japonský španiel. Mal významné miesto ako spoločenský pes členov cisárskej rodiny. Psy boli cenené nad zlato a prezentované ako dary a umelecké diela (nižším vrstvám nebolo dovolené vlastniť toto plemeno). Psy majú hebkú srsť, ktorá hrá rôznymi farbami, zvyčajne v kombinácii bielej a čiernej, hnedej alebo červenej. Váži od 3 do 5 kg, meria od 20 do 28 cm, dožíva sa 10 až 12 rokov. Modernejšie plemeno japonského teriéra sa objavilo v 17. storočí, keď do Japonska z Holandska prišli foxteriéry a stavače. Sú to aktívni malí psy, ich krátka srsť je zvyčajne biela s čiernymi alebo hnedými škvrnami a tupírovanými chvostami. Váži 2 až 4 kg, meria 20 až 33 cm a dožíva sa 12 až 15 rokov. Je vhodným spoločníkom pre tiché domácnosti.

Pôvodné japonské plemená sú jediné svojho druhu, z ktorých každé má jedinečný súbor vlastností, vďaka ktorým sú celosvetovo obľúbené a vyhľadávané ako spoločníci, poľovníci, pracovné psy a strážne psy. Sú jedinečným pokladom, ktoré Japonsko môže a chce ponúknuť celému svetu.

Zdroj: purewow.com, livejapan.com