Populárne alkoholické nápoje v Japonsku: čo Japonci obľubujú piť počas posedenia s priateľmi?

Simona Šramová
Gastronomie
Foto: tasteatlas.com

Pitie alkoholu je v Japonsku súčasťou upevňovania sociálnych a obchodných väzieb. Každý z nás pozná ryžové či slivkové víno, ale aké ďalšie unikátne druhy alkoholu môžeme nájsť na tamojších stoloch?

O náklonnosti Japoncov k alkoholu svedčia už historické záznamy pochádzajúce z Číny z 3. storočia. Až do začiatku 20. storočia si prvé miesto v popularite medzi domácimi držalo saké. Dodnes však prvé miesto drží konzumácia piva, ktorá tvorí 75 % spotreby alkoholu. Celkovo spotreba alkoholu v krajine naďalej klesá, čo má dopad na dane. Súčasná generácia Japoncov vyrástla v ťažkých ekonomických časoch, preto inklinuje k lacnejším nápojom či sa alkoholu úplne vyhýba. Stále však v Japonsku existuje množstvo miest, kam sa dá zájsť na drink. Väčšinou ide o miesta, kde sa dá najesť, ako napríklad tradičná reštaurácia izakaya, keďže západná myšlienka stand-up pubu je tu relatívne stále nová. Zákonný vek na pitie alkoholu je 20 rokov, rovnako ako pri nákupe tabakových výrobkov.  

Najpopulárnejším alkoholom v krajine je pivo. Japonské pivá sú známe po celom svete pre svoju kvalitu a skvelú chuť. Nie je nič nezvyčajné, ak sa po príchode do reštaurácie bez pohľadu do jedálneho lístka okamžite objednáva pivo, aby sa nestrácal čas. Pivo sa tu vyrába od 19. storočia, do Japonska sa dostalo vďaka britským a holandským obchodníkom. Na japonskom trhu dominujú štyria výrobcovia: Asahi, Kirin, Sapporo a Suntory. Ide o ležiaky s ľahko horkosladkou chuťou a obilnou arómou. V poslednej dobe sa väčšej popularite teší happoshu, nízkosladové pivo, hlavne kvôli tomu, že je výrazne lacnejšie ako bežné pivo. Happoshu sa predáva o 30 až 40 yenov (0,21 až 0,28 €) menej za štandardnú plechovku, pretože nízky obsah sladu ho zaraďuje do nižšej daňovej kategórie. Okrem toho existujú pivá, ktoré sa zaraďujú do „tretej kategórie“. Okrem sladu sa vyrábajú zo sójových bôbov, kukurice alebo hrášku. Majú chuť podobnú pivu a stoja ešte menej ako happoshu. Populárne sú aj nealkoholické pivá. Od roku 2016 možno v Japonsku nájsť aj české pivo Pilsner Urquell.

V japončine sa saké používa ako všeobecný výraz pre alkohol. Správny výraz pre japonské ryžové víno je seishu alebo nihonshu. Národný nápoj saké má svetlú farbu, je nesýtený, má sladkú chuť a obsahuje 14 až 16 % alkoholu. Vyrába sa viacnásobnou fermentáciou. Okrem ryže sa pridávajú kvasnice, pleseň koji a voda. Kategorizuje sa ako fermentovaný likér, preto sa radí k vínam. Výrobný proces trvá od jesene približne rok. Saké sprevádza špeciálny obrad: zohreje sa v kameninovej či porcelánovej fľaši tokkuri, ktorá má približne 180 ml až 360 ml a popíja sa z porcelánovej šálky sakazuki. Teplota horúceho saké, ktoré sa pije najmä v zimných mesiacoch, sa pohybuje od 35 do 60 °C. Prémiové saké s najvyššou jemnou chuťou sa pije studené či s ľadom. Inak sa pije v izbovej teplote a musí sa spotrebovať do roka po jeho fľaškovaní. Saké sa do Japonska dostalo v 3. storočí p. n. l. z Číny. Zo začiatku sa pilo len na cisárskom dvore, v chrámoch a svätyniach, od 12. storočia sa dostalo medzi verejnosť. Saké je nápojom bohov kami. Pije sa na festivaloch a je súčasťou obetí bohom alebo svadieb v tradičnom štýle, keď pár počas obradu a počas hostiny pije saké z porcelánových pohárov. Existuje množstvo druhov saké: genshu, namazake, junmai, ginjo, daiginjo, nigori, doburoku, otoso, honjozo, taruzake a šumivé saké.

Ďalšou populárnou liehovinou je shochu. Podobá sa, nie však rovná, kórejskému soju. Ide o číry destilát podobný vodke s obsahom alkoholu 20 až 45 %. Ide o domáci lieh, ktorý prebral proces pálenia z Kórey a pije sa od 16. storočia. Jeho chuť sa mení v závislosti od regiónov a prísad. Vo všeobecnosti ide o lieh vyrobený z ryže, sladkých zemiakov, pšenice, jačmeňa, pohánky či hnedého cukru. Medze pri pálení sa nekladú, prísadami v niektorých oblastiach sú aj jedlé gaštany, sezamové semienka či mrkva. Môže sa piť samotný, ale obyčajne sa pridáva ľad, citrusové šťavy, perlivá voda alebo čierny/zelený čaj oolong. Shochu má výraznú vôňu. Môže sa piť vychladený alebo teplý. Popularitu si získal po celej krajine, najviac v oblastiach Kjúšu a Okinawa, kde sa nápoj volá awamori. Chutí inak ako shochu, keďže sa vyrába z dlhozrnnej ryže na thajský spôsob a pridáva sa tamojšia čierna pleseň koji. Chuťou pripomína škótsku whiskey či brandy. Kvôli prítomnosti enzýmov sa v malom množstve odporúča ako prevencia proti upchatiu ciev. Prítomnosť enzýmov je údajne 1,5-krát vyššia ako v červenom víne. Ďalšími druhmi sú imo shochu alebo mugi shochu.

V baroch je populárny chuhai. Ide o miešaný kokteil s pomerne nízkym obsahom alkoholu. Vo svojej pôvodnej verzii sa vyrábal kombináciou shochu a sódy. V súčasnosti sa shochu nahrádza vodkou a kombinácie zahŕňajú rôzne druhy sódy s ovocnou príchuťou, ovocné šťavy (citrón, grapefruit, jablko, pomaranč, ananás, hrozno, kiwi, broskyňa, limetka alebo liči) či sirupy. Názov vznikol kombináciou slov shochu a haiboru. Predpokladá sa, že nápoj pochádza z tradičnej reštaurácie v Tokiu. Hoci sa vo väčšej miere ponúka v baroch, kde sa podáva vo vysokých pohároch alebo hrnčekoch, kde je veľmi populárny, po celej krajine možno nájsť nápoj aj v plechovkách. Verzia pripravená s čerstvou lisovanou šťavou má názov nama chuhai. Vo všeobecnosti jedna plechovka chuhai obsahuje asi 10 % alkoholu. Spoločnosť Suntory vytvorila chuhai, ktorý vznikol technológiou -196 °C, keď sa ovocné šupky zmrazia v tekutom dusíku, rozdrvia a namočia do vodky. Nie je presladený, neobsahuje sacharidy a puríny. Tento nápoj sa volá aj sour. Obzvlášť obľúbený medzi mladými ženami je citrónové chuhai, ktoré má jemne kyslú a sladkú chuť.  

Populárny je unikátny typ alkoholu umeshu. Ide o likér/víno horkosladkej/jemne pikantnej chuti s ovocnou vôňou, vyrobený macerovaním cukru so zelenými slivkami ume v alkohole. Základom nápoja je saké alebo shochu, hoci sa využívajú aj iné liehoviny s čírym alkoholom. Okrem cukru sa do nápoja pridáva med alebo čierny cukor. Umeshu sa môže piť samotné alebo zriedené studenou/teplou vodou či sódou. Slivky ume pochádzajú z Číny a botanicky sú klasifikované ako japonské marhule. Umeshu sa vo všeobecnosti vyrába legálne v japonských domácnostiach. Posledné roky si slivkové víno získalo popularitu na celom svete ako zdravý nápoj, ktorý pomáha ľuďom zotaviť sa z vyčerpania. Predpokladá sa, že história slivkového vína siaha do éry Edo. Najstarší recept na slivkové víno sa nachádza v kuchárke z konca 17. storočia. Domáci pestovali vo dvoroch slivky, ktoré upravovali na rôzne spôsoby, a tak si na živobytie zarábali ich predajom. Z tohto obdobia pochádzajú nakladané slivky umeboshi, ktoré sú dodnes jedným z najobľúbenejších spôsobov jedenia sliviek. Na nakladanie sa používajú zrelé slivky. Dnes je v supermarketoch a baroch k dispozícii celá škála slivkových vín. Tu sú niektoré z najlepších značiek slivkového vína v Japonsku: Choya, Suntory a Takara Shuzo.  

Najmä medzi mužmi v strednom veku je populárna japonská whiskey. Do Japonska sa dostala na konci 19. storočia z Európy. Komerčná výroba whiskey sa začala v 20. rokoch 20. storočia. Je podobná tej škótskej, pretože japonskí priekopníci sa naučili remeslo od škótskych sladových majstrov. Spoločnosť Suntory vyrába aj whiskey. V roku 2007 bola Suntory Hibiki ocenená ako najlepšia miešaná whiskey na svete a titul si udržala aj nasledujúci rok. V 50. rokoch 20. storočia prišla do módy whiskey haiboru. Ide o kombináciu whiskey a perlivej vody. Aj keď v 80. rokoch zaznamenala pokles, japonskí výrobcovia whiskey jej popularitu na začiatku 21. storočia obnovili. Dostupná je aj v plechovkách. Ak sa pije v pohári, odporúča sa piť s ľadom, sódou a ovocím, najlepšie s citrónom. Pre dokonalý zážitok by sa mala používať najkvalitnejšia japonská whiskey a nápoj by sa mal premiešať trinásťkrát v smere hodinových ručičiek. Obsah alkoholu je 5 až 10 %. Okrem whiskey na popularite získava víno. Zatiaľ čo sú dovážané červené, biele a šumivé vína z Francúzska, Talianska, USA, Čile a Austrálie široko dostupné, existuje rastúci domáci vinársky priemysel, ktorý má v Japonsku korene v 19. storočí. Najznámejšou vinárskou oblasťou v Japonsku je prefektúra Yamanashi neďaleko hory Fudži.  

Predstavme si ešte pár trendov, ktoré hýbu japonskými barmi a reštauráciami. Midori je číry a sladký likér s jemnou melónovou príchuťou. Vyrába sa zo zeleného melónu yubari. Súčasťou je cukor, brandy a umelé farbivo, ktoré dodáva nápoju jeho výraznú zelenú farbu. Názov v preklade znamená zelený. Medzinárodnú pozornosť si získal po tom, čo sa objavil na umeleckej scéne v New Yorku. Môže sa popíjať samostatne, ale obyčajne sa používa ako prísada do kokteilu s citrusovými príchuťami. Možno ho miešať s liehovinami, likérmi alebo ovocnými šťavami. Spočiatku sa vyrábal len v Japonsku, neskôr sa časť výroby presunula do Mexika a Francúzska. Hoci niektorí hovoria, že kokteil kamikadze vznikol počas 70. rokov minulého storočia ako klasický diskotékový kokteil, jeho história siaha do obdobia po druhej svetovej vojne počas okupácie Japonska americkými vojskami. Kamikadze sa vytvára z vodky, pomarančového likéru a čerstvo vylisovanej limetkovej alebo citrónovej šťavy. Podáva sa ako aperitív. Kokteil sa odporúča piť v kombinácii s cestovinami alebo pikantnými kuracími krídelkami.

Jedným z najpredávanejších nápojov je oolong hai, ktorý sa vyrába zo shochu a čajových lístkov čaju oolong, ktoré dodávajú nápoju jemnú a zemitú chuť. Je mierne sladký s praženými tónmi ako dokonalý ľadový čaj pre dospelých. Najlepší je s použitím mugi shochu (zo sladkých zemiakov) alebo imo shochu (z jačmeňa). Unikátny je Red Eye kokteil. Vyrába sa kombináciou piva, paradajkovej šťavy či citrónovej šťavy, iné verzie môžu vyžadovať pridanie surového vajíčka a vodky. Konzervovaná verzia je happoshu s paradajkovou šťavou. Na záver je tu populárny yuzushu. Ide o obdobu domáceho citrónového likéru limoncello. Má podobné zložky ako umeshu okrem toho, že namiesto sliviek sa používa yuzu, citrus, ktorý sa neje, ale používa pri varení alebo príprave nápojov. Chuťou je to ostrá limonáda s alkoholom. Môže sa piť samostatne, ale aj s ľadom, inými liehovinami alebo studenou/teplou vodou.

A aká je spoločenská etiketa? Prvým pravidlom, ak ste v partii, je, že si nikdy nenalejete nápoj pre seba. Naliať by vám mali tí, s ktorými sedíte. Nepijete skôr, ako má každý naliate. Japonci zriedka chodia von len na drink. Je zvykom, že si k nápojom dajú jedlo alebo občerstvenie. Ekvivalentom „Na zdravie“ pri štrnganí je „Kanpai!“. Zvyk pochádza z pitia saké a prekladá sa ako „suchý pohár“. Okrem niekoľkých odlišností sa pitie alkoholu nelíši od iných častí sveta. Japonský alkohol ponúka široké spektrum tradičných nápojov, kokteilov či klasického piva, vína alebo whiskey. Každý si rozhodne má čo vybrať a okúsiť chuť Japonska na vlastnej koži.   

Zdroj: round-japan.com, gurunavi.com, livejapan.com, tasteatlas.com, japan-zone.com, japan-guide.com    

Diskuze
Pokud chcete přispět do diskuze, musíte se přihlásit.